Zatracované Rumunsko

Zatracované Rumunsko

Hľadali sme, kam by sme mohli vypadnúť počas májového predĺženého víkendu. Tatry budú plné turistov v teniskách a ponožiek v sandáloch, šoférovať sa nám nechce. A tak vznikol nápad Rumunsko. Pôvodne my dvaja a romantika v meste Cluj-Napoca (Kluž).

Napokon nás cestovalo 8 (statočných), a prešli sme približne 700 km za 3 dni. Možno si poviete nahánačka s časom, no my sme si to vôbec neuvedomovali. Jediný fakt, ktorý som si plne uvedomovala bolo, že v pondelok z letiska letím akurát tak do školy, lebo ráno hneď učím.

Rumunsko je čo by jeden kameňom dohodil, letecky samozrejme. Let Bratislava – Cluj s maďarským Wizzairom trvá približne 50 minút. Spiatočné letenky nás vyšli 30 €. Na letisku sme si prenajali dve autá (Škoda Octavia, Renault Megane) – možno sa budete čudovať, obe boli celkom nové, jedno malo dokonca najazdených len cca 600 km. Rumunské cesty – toto by bolo naozaj na dlho. V skratke, majú diaľnicu, dobrú diaľnicu. Problém je, že iba kúsok. Čo sa týka šoférovania, ak ste fanúšikom dynamickej jazdy, nevyhadzujete smerovky, bežne obiehate cez dve plné, bude sa vám tu páčiť.  Ubytovanie nás v prepočte vyšlo na osobu 10 – 12 €/ noc.

Naša prvá zastávka bola v soľnej bani Salina Turda, približne 60 km od Klužu. S navigáciou nie je problém nájsť hlavný vchod hore na kopci za mestom (dedinou). Parkovanie vás vyjde na 5 lei (1 €). Podľa CNN je to jedno z najoriginálnejších miest na svete. Rodiny s deťmi tu kvôli zdravotným problémom trávia často celý deň, čomu sú prispôsobené aj podmienky bane. Nájdete tu minigolf, biliard, futbalové ihrisko, či obrovské ruské kolo. Ak nemáte dosť, môžete sa člnkovať na jazere priamo v bani. Adrenalín vám napumpuje aj prechádzka po drevených doskách nad hlavami všetkých alebo si to vybehnite 13 poschodí na zemský povrch (je tu aj výťah). Vstupné je cca 6,50 €.

Ďalšou destináciou bolo mesto Brasov. V minulosti sa mesto volalo Kronstadt alebo Stalinovo mesto. V tomto období, teda v rokoch 1950 – 1960, na hore Tampa svietil nápis Stalin (dnes populárny „hollywoodský“ nápis Brasov). V súčasnosti sa dá na horu vyjsť aj lanovkou, ku ktorej vedie niekoľko schodov. Rumuni majú v tomto smere čo doháňať. Okolie na kopci je zdevastované a výhľad na mesto žiadny. V Brašove nájdete jednu z najužších uličiek v Európe Strada Sforii, Čiernu baziliku, ale aj príjemné námestie a množstvo kaviarničiek.

Po výdatných raňajkách (ráno sme zohnali len pečivo z miestnej pekárne, najviac nám chutili praclíky) sme sa vydali smerom na hrad Bran, čo bolo asi 30 km. Parkovania sa nemusíte obávať, k dispozícii boli pomerne veľké a dobre zorganizované parkoviská. Na hrad vedie krátka, strmšia cesta a za vstup si zaplatíte 35 lei (7,80 €).  Čo sa týka platenia kartou, využívali sme to len sporadicky, mali sme pri sebe vždy pripravenú hotovosť. Bran ako sídlo Drakulu (Vlad III. bol v skutočnosti zvaný Vlad Napichávač podľa jeho obľúbenej metódy mučenia a v skutočnosti vraj nemal nič spoločné s Drakulom, ktorého opísal Bram Stoker vo svojom románe) mohlo byť magické miesto, avšak úplne preplnené turistami. Našou ďalšou zastávkou mal byť hrad Cantacuzino v meste Busteni.

Po odchode z Branu sa však strhla búrka a prvé auto trafilo obrovskú zaliatu dieru v ceste a bolo po zábave. Nahodili sme pršiplášte a rýchlo menili rezervnú pneumatiku – veľmi „milá“ príhoda, čo vám budem hovoriť. Prietrž mračien, všade okolo vás blesky, 6 ľudí natlačených v druhom aute si vás fotí (vraj aby ste mali spomienku) a dvaja, do nitky premoknutí odvážlivci makajú. Po príchode do Busteni sme vyložili skupinu pri hrade a my sme zamierili do prvého obchodu kúpiť si náhradné topánky (jeden z nás sa nepoistil pre prípad núdze, načo by bral aj batožinu, stačia mu tričká a náhradná bunda). Príjemným faktom však bola ochota miestnych pomôcť nám (v sobotu poobede). Na policajnej stanici sme im anglicky vysvetlili, oni pochopili a urobili nám doprovod k maringotke na konci mesta. Chlapci nám vymenili koleso (síce staršiu pneumatiku, ale lepšie ako prejsť 300 km na rezerve) a ja som potom už len spísala správu pre poisťovňu (a nakreslila).

Sinaia, zvaná aj „perla Karpát“ je známym turistickým centrom najmä vďaka horskej turistike a lyžovaniu vo výške 2000 m.n.m. Svoje meno mesto odvodilo od Sinajského kláštora, ktorý vznikol v roku 1695 a je dodnes funkčný. Keď som uvidela zámok Peleš, povedala som si asi po prvýkrát že aj ten defekt stál za to. Jednoznačne jeden z najkrajších zámkov, aké som v živote navštívila. Manželka kráľa Karola I. Alžbeta ho nechala vyzdobiť benátskymi zrkadlami, Rembrandtovými obrazmi, kobercami z Perzie, či krištáľovými lustrami. Vstupné je 60 lei (13 €), ak sa rozhodnete prejsť prízemie aj podlažie. Ak sa rozhodnete ho navštíviť, určite si skontrolujte vopred otváracie hodiny, ktoré sa menia. 

Z Peleša sme sa po takmer 3 hodinách cesty dostali do mestečka Sighisoara, ktorej historické centrum je zaradené v zozname UNESCO. Turistov láka predovšetkým rodný Drakulov dom a Hodinová veža vysoká 64 m. Vo Vladovom dome však dnes nájdete len predraženú reštauráciu. Čo však stojí za prehliadku je samotné historické centrum prepletené úzkymi uličkami s farebnými domčekmi, kostolmi a vežami.

Posledná zastávka na našej ceste po Transylvánii bolo druhé najväčšie mesto Rumunska, Kluž. Pozreli sme si kostoly (tie ktoré boli otvorené po našom neskorom príchode), vybehli sme na letisko vrátiť autá (vzdialenosť z letiska do centra je asi ako v Bratislave, len taxikári sú rýchlejší a kolóny kratšie) a venovali sme sa rumunskej gastronómii.

V Rumunsku sme jedli, a dobre sme jedli 🙂

Začali sme zmrzlinou. Ak tam budete, určite vyskúšajte Moritz EIS v centre. Pomerne drahá, avšak stojí za to. Čo sa týka samotnej rumunskej kuchyni, chceli sme ochutnať niečo tradičné. Chyba, vážení, fatálna chyba. Tradičné rumunské jedlo je akýsi kapustový list plnený mäsom a ryžou zvaný sarmale. Potom je to mamaliga kukuričná kaša, ktorú podávajú ako prílohu alebo aj ako samostatné jedlo so smotanou. Z polievok sme ochutnali tzv. ciorba de durta, čo bola držková, len biela (vraj kvôli odlišnej receptúre). Zacusca je paprikovo-baklažánová nátierka, niečo podobné ako u nás Saba (len viac baklažánu), vynikajúca. 

  

Zmlsli sme si na syroch a domácich bonbónoch. Fuf a ešte taká oriešková čokoláda s rumom – každý sme si kúpili aspoň 5 kusov, že budú darčeky. Keď sme prileteli do Bratislavy, čokoláda sa vyparila. No, zrejme chcela zostať s domácimi.

Ak máte pocit, že Rumunsko nie, pretože to, tamto, hento, prichádzate o veľa. Prechádzajte Slovenskom mimo diaľnic, cez dediny. Uvidíte babky sedieť na lavičkách pred domom, chlapov v krčmách, a razom nebudete ďaleko vzdialení od rumunskej reality. A áno, počas cesty sme sa stretli aj so žobrajúcimi deťmi popri ceste – raz. No ale vyberte sa na juhovýchod našej krásnej krajiny a nebude to o nič lepšie. Nehrajme sa, že sme niečo viac. Rumunsko má veľa nedostatkov, ale aj nesmierne veľa pozitív, ktoré určite stoja za zmienku.

Pridaj komentár