Islandské jedlo je nechutne(é) drahé

Islandské jedlo je nechutne(é) drahé

Cesta na Island v našej hlave vznikla celkom spontánne. Nemali sme ani poňatia, čo nás čaká počnúc neustále sa meniacim počasím, až po lahôdky islandskej kuchyne. Letenky sme kupovali v decembri (na február) s odletom z Budapešti so spoločnosťou Wizzair. Zo Slovenska sme si cez booking.com rezervovali ubytovanie (každá noc na inom mieste), prenajali si auto v spoločnosti Herz a spokojne plánovali itinerár. Na letisko v Keflaviku sme prileteli s meškaním, nakoľko sme museli absolvovať technické medzipristátie v nórskom Stavangeri kvôli silnému protivetru. Prvú noc nás zachránilo ubytovanie v hoteli Airport Aurora Star, ktorý je od letiskovej haly vzdialený cca 5 min chôdze (kým sme však identifikovali, ktorý hotel to je, trvalo to dobrých 15 minút). A prišlo prvé islandské jedlo – raňajky. Je ráno, 7,30 hod. a vy ste unavení, vonku je šero, trošku prší. Nám dobre padlo ochutnať napríklad kleinur. Ak vám zvykla babička robiť „fánky“, je to veľmi podobné, možno trošku hutnejšie cesto. Typický je pre nich tzv. skyr – podobá sa nášmu jogurtu, či tvarohu s mierne kyslastou chuťou. Nevynechali sme ani rúgbrauð – tmavý chlieb, ktorý chutí sladko.

Po raňajkách sme sa vybrali opäť na letisko pre auto. V Herzi, ako aj v iných požičovniach si od vás pýtajú na garanciu kreditnú kartu. Ak ju nemáte, máte jednoducho smolu. A musíte hľadať požičovňu, kde vám auto prenajmú bez kreditky (netuším, ktorá to je).

Nečudujte sa zničeným cestám (nie sú zničené vraj, len drapľavé, ale podľa mňa sú úplne „opichané“) – autá tu bežne jazdia na pneumatikách s hrotmi. My sme sa vydali smerom do hlavného mesta tejto ostrovnej krajiny, čo je približne 50 km. Po ceste sme sa zastavili pri starých lávových poliach, ktoré sa nám vynorili po ceste jedinou diaľnicou na celom Islande. 

Ak sa sťažuješ na počasie, islandské príslovie hovorí: „Počkaj 10 minút.“ A tak sme sa po pár kilometroch (rozumej 50) ocitli v odlišnej krajine. Slnko vystriedal vietor so snehom, potom len snežilo, následne pršalo, a opäť svietilo Slnko.

Našou prvou zastávkou bol jeden z najznámejších vodopádov na Islande – Seljalandsfoss. Z hlavnej cesty sa dostanete priamo na parkovisko, kde to aj vo februári žilo turistami. Vodopád je známy  predovšetkým tým, že padá do malého jazierka a vytvára vodnú stenu, za ktorú sa môžete prejsť. Určite si nezabudnite nepremokavé oblečenie (poriadne) a veľký pršiplášť, pretože budete poriadne mokrí, no len málokto si nechá ujsť ten výhľad. 

Za zmienku stojí aj islandské značenie križovatiek. Je celkom bežné, že nájdete značku, ktorá vás bude odkazovať na najbližšiu čerpaciu stanicu vzdialenú „len“ 110 km. Naša cesta v tento deň smerovala na tzv. Čiernu pláž (Reynisfjara) na najjužnejšom cípe ostrova pri dedinke Vík. Súčasťou našej trasy bola aj zastávka pri neďalekom majáku a výhľad na Bránu Islandu (polostrov Dyrhólaey). Odtiaľ máte možnosť pozorovať rôznorodé morské vtáctvo. Typickým vtákom na Islande je alka. Islanďania vám ho dokonca radi pripravia na rôzne spôsoby. Na Čiernej láži bol jeden člen našej výpravy natoľko fascinovaný oceánom, že skončil ako jeho súčasť pri zachytávaní momentiek tamojších mrazuvzdorných mladomanželov.

Ak sa budete chcieť posilniť po náročnej ceste, priamo na pláži sa nachádza Black Beach Restaurant. Polievku si naberiete z veľkej misy hneď po zaplatení (a čakaní v dlhej rade). Polievka (kapusta, jahňacie mäso, ovčie žalúdky) stála približne 17 €, hlavné jedlo (burger, jahňacie mäso) asi 30 – 35 €. Pivo vás vyjde na 8 €.  Toalety sú tiež spoplatnené. Stojí pred nimi automat, kde sme platili kartou, preto je lepšie mať vo vrecku pár drobných pre prípad núdze. Islandské toalety sú viac menej čisté (práve tieto neboli, zrejme kvôli veľkému množstvu turistov) a neplatené.

Pri spiatočnej ceste sme si nemohli nechať ujsť vrak lietadla Solheimasandur (plain wreck). Sú to pozostatky lietadla Douglas Dacota US Navi DC-3, ktoré tu muselo núdzovo pristáť v roku 1973. Ak budete mať šťastie, podarí sa vám tam dostať autom. Ak nie, rovnako ako my, budete kráčať približne 4 km, stále rovno až ku oceánu a na konci jemne doľava 🙂 Na miesto vraku sme prišli podvečer. Rýchlo sme sa odfotili a ponáhľali naspäť k autu, pretože sa s nami pomaly vítalo islandské šero, ale aj búrka.

Dostatočne vyčerpaní sme dorazili k domčeku „in the middle of nowhere“ (v strede ničoho), kde sme dúfali, že uvidíme polárnu žiaru. Domáci mal vymyslený skvelý vynález – ak uvidí v noci žiaru, vonkajším zvoncom nás zobudí. Zvonec mal na konci šnúrku a v prípade, ak by sme to stihli skôr, mali sme šnúrku schovať, aby vedel, že sme ju videli. Celú noc intenzívneho sneženia nám pokazilo akékoľvek vyhliadky sledovať známu Auroru Borealis. A tak sme sa s dlhým nosom a 20 cm novej nádielky pobrali ku vodopádom Gulfoss, čo bolo 90 km. Navigácia nám ukazovala 1 h a 15 min. Na Islande? V skutočnosti sme išli 2 h a 40 min po zľadovatej, neupravenej ceste so snehovými jazykmi a závejmi, ktoré poznám len z oravskej chalupy (minulý rok -30 ºC).  

Gulfoss patrí k vodopádom, ktoré by ste nemali vynechať. Nachádza sa na rieke Hvíta a počas zimné-ho obdobia zvykne byť pokrytý ligotajúcim sa ľadom. Áno, aj bol. A v tej hmle a vetre sme si videli ledva na špičku nosa. Rýchla fotka a utekali sme do auta skryť sa. Vietor bol tak intenzívny, že v kombinácii s vodou pichal na tvári ako čínsky akupunkturista. Len 10 km od Gulfossu sa nachádza najväčší gejzír Strokkur, ktorý vytryskne vodu približne každých 5 min. V jeho bezprostrednej blízkosti sú mnohé menšie gejzíry s teplotou vody od 80 do 100 °C (pozor na topánky!). Neďaleko od neho je možné zakúpiť si suveníry a posilniť sa na cestu v reštaurácii. A áno, mali aj zmrzlinu, vo februári. Islanďania sú na svete známi konzumáciou zmrzliny. O islandskej gastronómii by som si dovolila povedať, že je zaujímavá. To je to slovo, zaujímavá! Ale o tej v závere tohto blogu.

Naša cesta pokračovala smerom do Reykjavíku. Absolvovali sme prehliadku kráteru Kerid, ktorý vznikol dôsledkom sopečnej činnosti a približne pred 300 rokmi sa v ňom vytvorilo jazierko s hĺbkou 55 m, ktoré je možné obísť. Poplatok za vstup ku kráteru je cca 6 €. Dodnes netuším akým zázrakom, ale stihli sme sa zastaviť na mieste zvanom Blue Lagoon v oblasti Grindavik. Od domácich sme sa dozvedeli, že Lagúna sú vlastne najnavštevovanejšie kúpele na Islande. Je vyhľadávaná predovšetkým kvôli priaznivým účinkom bahna na pokožku a pomáha ľuďom s kožnými ochoreniami. Aj kvôli tomuto miestu si neustále opakujem, že na Island sa určite musím vrátiť… v lete 🙂 alebo aspoň na jar. Okrem toho sme popri ceste k populárnej Silfre (vraj rozdeľuje svet) stihli zastaviť aj pri geotermálnej prevádzke a prameňoch, kde som mala v pláne uvariť si vajíčka (na mäkko stačilo). Pramene však boli suché a kde tu zo zeme sa akurát tak parilo.Silfra bola pre nás prekvapením. Jedná sa o miesto, ktoré rozdeľuje dva kontinenty, Severnú Ameriku a Euráziu. Nachádza sa v jazere Þingvallavatn, ktoré je vraj rajom pre potápačov vďaka kryštálovo priezračnej vode. Na vaše prekvapenie, nie, nepotápali sme sa. Našli sme  však most, ktorý je symbolom zlomu týchto tektonických dosiek. Krátka fotopauza a už sme sedeli v aute na ceste do Reykjavíku. Unavení. Hladní, so 6 surovými vajíčkami a sladkým islandským chlebom.

ISLANDSKÉ JEDLO je iné

Islanďania vďaka svojim klimatickým podmienkam boli v minulosti zvyknutí stravovať sa lacno a efektívne. Pečú chlieb tak, že ho zahrabú do zeme v blízkosti gejzírov, lovia vráskavce, ktoré prídu zrelaxovať ku pobrežiu, grilujú milé malé polárne kačičky (alka, z angl. puffin) a jedia konské mäso. A tak sme sa rozhodli večer v Reykjavíku zažiť gastronomické nebo.

Prvý chod sa niesol v znamení ochutnávky piva. Zaujímavosťou pre nás bol fakt, že pivo s objemom viac ako 2,25 % bolo zakázané predávať až do začiatku 90-tych rokov. Nám najviac chutilo Viking Stout (5,8 %) a Ölvisholt Lava (9,4 %). Na Islande je populárna aj zemiaková pálenka, tzv. Brennivin (alebo Čierna smrť, z angl. Black Death, 37,5 %). Chutí ako ražné sladké drievko viac než nejaký skvapalnený čierny mor. len pre zaujímavosť, 1 l plastová fľaša stojí cca 10 €.

Hlavný chod pozostával z veľrybieho steaku, konského carpaccia, ovčích žalúdkov, fermentovaného žraloka, sleďov, zmrzliny z ražného chleba a ďalej radšej nechcem ani pokračovať. K tej zmrzline – predstavte si, že vám prinesú niečo ako náš majonézový šalát medzi dvoma chlebmi, servírovaný na ľadovom šaláte, nakrájaný na štýl Sacherovej torty. Všetko je slané s vôňou rybaciny a k tomu … proste chlebová zmrzlina – toto je gastronomické peklo! Ochutnali sme sušené ryby a neodolali sme ani tlačenke z ovčej hlavy – na jedlo sa nemá hovoriť fuj, takže ďalej to nekomentujem.

Po týchto „lahôdkach“ sme nemali chuť už ani na klasický islandský hot-dog Billa Clintona. Čo však bola pomyselná čerešnička na torte a oplatilo sa kvôli nej privstať si (o 2,00 hod.), prejsť cca 60 km od centra mesta bola polárna žiara. Na našu obhajobu dodávam, že fotky, ktoré sa nám podarilo zhotoviť sú to najlepšie, čo sme dokázali v tom chlade s minimálnymi skúsenosťami vytvoriť.

Pridaj komentár