Na dovolenku so psom – 6 dní, 3 krajiny a tanec v múzeu

Graz – Klagenfurt – Wörthersee – Benátky – Sistiana – Predjama – Ljublana – Bled

Naplánovali sme si jednu z dovoleniek autom. Predsa je to jednoduchšie, keď chcete s vami vziať aj vášho štvornohého kamoša.

Rakúsko – Klagenfurt a Wörthersee

Našu cestu sme si rozkúskovali na niekoľko častí. Celkovo sme prešli približne 1880 km. Keďže sme odchádzali v piatok po práci, prvú noc sme strávili v Grazi. Odtiaľ sme vyrazili do Klagenfurtu. Oplatí sa navštíviť Landesmuseum, v prípade, ak si tam chcete napríklad nerušene zatancovať. Klagenfurt centrum sa dá však prejsť pomerne rýchlo. Preto sme sa vybrali rovno do múzea miniatúr – Minimundus. Vstupné je 19 € na osobu a psy to majú zdarma. Prešli sme ho asi za hodinku. Parkovanie je celkom dobre vyriešené na veľkom parkovisku priamo pri vstupnej budove.

Ďalšiu noc sme si rezervovali ubytovanie na kopci priamo nad rakúskym morom, v dedinke Velden am Wörthersee. To, čo sa tu určite oplatí je kúpanie v jazere a cesta na Pyramidenkogel. Je to veža nachádzajúca sa vo výške 851 m nad hladinou mora a so svojou výškou 100 m je to najvyššia drevená veža s vyhliadkovou terasou na svete. Pri ceste do nebies môžete použiť 441 schodov alebo výťah. Smerom dolu je tam jedna možnosť navyše, pre tých odvážnejších. Posadia vás do vreca, dajú vám chrániče na lakte a spustíte sa dolu po plechovej „trubičke“. A na konci vám dajú fotku s časom, za ktorý ste to zišli. Nuž, toto je pre niekoho zábava – nevidela som jedinú ženu, ktorá by sa takto opustila … Tie výhľady zhora však stoja za to.

Po tomto zážitku sme sa zastavili najesť priamo v reštaurácii pod vežou (Genusswirt  Am Pyramidenkogel). Určite by som to nenazvala kulinárskym zážitkom, od hladu sme nezomreli. Ja som si neodpustila typický Leberkäse s hranolkami.  No a skúsili sme aj kombináciu pečeného zemiaku v alobale s údeným lososom. Áno, to sme si mohli odpustiť. Ale my predsa cestoujeme

Taliansko – Benátky a Sistiana

Cestou do Talianska nás príjemne prekvapil ráz krajiny. Tie príjemné pocity vystriedal pohľad na ceny benzínu a boli sme vďační, že sme natankovali ešte v Rakúsku. Kúsok za Udine bola rozostavaná veľká časť cesty a my sme mali namierené k moru, do mestečka Sistiana. A keďže nádrž bola plná a naše dovolenkové hlavy prázdne, zvrtli sme to do Benátok (bolo to len cca 100 km). Odparkovali sme vo Venice City Park, odkiaľ sme išli autobusom priamo na miesto. Bolo to parkovisko v prachu za 5 €  na deň.

Ak sa rozhodnete pre plavbu gondolou, vrelo odporúčam zistiť si najprv trasu. Za 80 € naozaj očakávam, že to bude stáť za to a Benátky si užijem z inej perspektívy.

Na obed sme si vybrali reštauráciu San Silvestro – jedlo bolo naozaj výborné, obsluha príjemná a svoje 5. miesto medzi benátskymi reštauráciami si zrejme vyslúžila právom.

Vaporetto alebo miestna vodná MHD je kapitola sama o sebe. Stačí, ak budete vedieť, že lístky si zabezpečte predtým ako na ňu nasadnete. Dajú sa kúpiť na Námestí sv. Marca. Ak sa budete spoliehať na funkčnosť automatov, je vysoko pravdepodobné, že zažijete nemilé prekvapenia. A keď už som spomenula tie talianske prekvapenia, autobus, ktorým sme odišli z mesta naspäť na parkovisko tak trochu zabudol zastať na našej zastávke a previezol nás o ďalšie tri. Jednoducho tam nestál. A tak sme čakali na spiatočný, ale neprišiel. Naša slečna sa unavená vliekla na ramenách a my sme si to odšlapali pekne pešo po rozpálenom chodníku.

Cestou k moru som zažila najhoršiu búrku v živote. Tíško som sedela v aute, nepočula som nič okrem obrovských padajúcich krúpov na naše sklo a hovorila som si, že to nepukne. Keď sme sa po 10 minútach začali všetci pomaly na diaľnici hýbať, šmýkalo sa ako v zime, len rumunské autobusy zrejme jazdili na islandských pneumatikách s hrotmi.

Naším cieľom bol plážový klub Portopiccolo. Ale so psami tam predsalen mali trochu dosť veľký problém. Tak sme zmenili lokalitu a našli ubytovanie kúsok od pláže. Majiteľ nám odporučil miestnu reštauráciu Ristorante Locanda Bar Al Cavalluccio. Nachádza sa na brehu mora a robia neuveriteľne delikátneho homára, okrem iného samozrejme.

Väčšina talianskych pláží nie je pre takých ako naša Ebi a tak sme sa rozhodli pohľadať psiu pláž. Márne. Ani jedna, ktorá by stála naozaj za to. Na Talianov sme sa napokon vykašlali a zamierili rovno do Slovinska na hrad Predjama.

Slovinsko – Predjama, Ljublana a jazero Bled

Tu narazila opäť kosa na kameň – do hradu nás so psom, malým psom, psom v prepravke jednoducho nepustili. A tak som si čítala knihu, kým môj muž išiel na prehliadku sám. Priniesol mi odtiaľ kytičku levandule a to čakanie teda za to stálo.

Z hradu sme si to namierili na jazero Bled. Po diaľnici to bolo približne 112 km. No kým on v aute oddychoval, ja som uvidela odbočku do Ljublany. A z toho plynie ponaučenie – keď strhne žena volant, môže byť za tým aj niečo pozitívne.

Najlepším nápadom bol prenájom verejných bicyklov. V meste sme strávili cca pol dňa a asi najviac si to užívala naša chlpaňa. Vozila sa v košíku, sledovala ľudí a brechala na vtáky. Skoro ako v Benátkach, len tu bolo o čosi menej ľudí, príjemnejšie počasie a aj atmosféra bola neporovnateľne lepšia.

Ak už budete v Slovinsku, nezabudnite ochutnať ich špeciality. Majú vynikajúce proscuitto – kraški pršut alebo štruklji – cesto robené na slano aj na sladko, servíruje sa ako príloha, ale kľudne aj ako hlavné jedlo s rôznymi plnkami.

V tejto časti sveta fičí fazuľa – jota je fazuľová polievka, so zemiakmi, kapustou a kalerábom a potom rascová vajíčková polievka. Áno, presne tá zo školskej jedálne, kde sa to vajce ťahalo ako … Uf!

Poďme radšej k jazeru Bled, kde si všetci myslia, že najlepší krémeš robia Slovinci a dokonca ho aj vymysleli. Omyl, vážení, najlepší krémeš robí moja mama! V každom prípade, Bled bol príjemnou čerešničkou na našej výletnej torte. Upravené okolie, čistá voda v jazere, člnkovanie, opalovanie, ochutnávanie a oddych.

Ak váhate, či 1880 km nie je príliš veľa na tak krátky čas, nie je. Toto bol naozaj veľmi dobre premyslený výlet a prvý moment, kedy som sa cítila unavená bol, keď som prišla do práce na druhý deň. Ale to sa obávam, že by nastalo aj bez toľkých kilometrov 🙂